StoryEditor

Život mladého diabetika je dôležitejší ako pár hodín spánku, hovorí Ľubomír Barák

23.02.2015, 23:05
Autor:
(dia)(dia)
MUDr. Ľubomír Barák, CSc., je primárom Detského diabetologického centra SR v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave.

Jeho rukami prešla za posledných 30 rokov väčšina detí s diabetom 1. typu. Mnohí zostali jeho pacientmi aj ako dospelí. Deťom a mladým s diabetom sa venuje nielen v práci, ale aj vo voľnom čase prostredníctvom občianskeho združenia Diador, ktoré pred rokmi založil. Je známy svojím kamarátskym prístupom a je zástancom edukácie nielen v prostredí ambulancie, ale najmä na rekondičných pobytoch, kde je atmosféra oveľa uvoľnenejšia.

 

Čo vás priviedlo k medicíne?

Zrejme to bude vplyv mojej mamy, ktorá kedysi veľmi túžila študovať medicínu. V tom čase však bola rozšírená tuberkulóza a môjho starého otca všetci odhovárali, aby v takomto období nedával dcéru na štúdium lekárstva. Mamička nakoniec študovala ekonómiu. Túžba po medicíne v nej však zostala natoľko, že ja i môj brat sme vyštudovali medicínu. Myslím, že to mám v povahe. Odmalička som bol takmer samaritánom. Keď sa niekto zranil, vždy som ho šiel ošetriť a keď bol niekto chorý, vždy som sa ho snažil liečiť.

 

Skončili ste všeobecné lekárstvo. Ako ste sa dostali k diabetológii?

Od začiatku štúdií som vedel, že raz chcem pracovať na pediatrii. Po skončení medicíny som si dal žiadosť na detskú kliniku, aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že nie je miesto. Náhoda mi pomohla, že z I. detskej kliniky odchádzal kolega na röntgenologické oddelenie. Keďže za seba musel nájsť mužskú náhradu, oslovil mňa ako „starého“ kamaráta. Hneď ako ma uistil, že to myslí vážne, dobehol som v tričku a krátkych nohaviciach na pohovor k pánu profesorovi MUDr. Jánovi Birčákovi, CSc. Vtedy som ešte nemal jasné, čo presne chcem na klinike robiť. Náhoda však chcela, aby som sa počas prijímacieho pohovoru stretol so šéfkou detskej diabetológie, doktorkou Dagmar Michalkovou, ktorá ma poprosila, aby som jej pomohol s vypĺňaním pacientskych tabuliek. Podklady som si ešte v ten večer odniesol domov v dvoch veľkých taškách a v priebehu noci som úlohu spravil. S mojou prácou bola spokojná a tým bol môj osud v diabetológii spečatený.

 

V práci trávite veľa času. Cítite sa tam ako doma?

Určite sa cítim aj v práci ako doma. Mám svoju pracovnú miestnosť, a až 80 percent nábytku som si kúpil sám, aby som sa tam dobre cítil. V práci trávim viac času ako doma, preto chcem, aby pracovňa vyzerala príjemne. Každý, kto do nej vstúpi, skonštatuje, že to tam mám útulné naozaj ako doma.

 

Často sa dozvedáte podrobnosti zo života pacientov. Zlepšuje to proces liečby?

Je to výhoda, ktorá môže výrazne pomôcť v starostlivosti o dieťa i dospelého s diabetom. Striktný vzťah pacient – doktor nestačí. Je dôležité vedieť, aké kto má záľuby, čomu sa venuje, do akej školy chodí, čo robí v zamestnaní. Poznať súkromie pacienta veľmi pomáha. Mám i pacientov, ktorí robia aj nesprávne veci – pijú alkohol, berú drogy. Nie som vždy v prístupe k nim úspešný, ale snažím sa robiť maximum a veľmi mi pomáha, že o nich viem dostatočne veľa aj mimo diabetu.

 

Mali ste tento postoj od začiatku svojej praxe, alebo to prišlo časom?

Keď som začínal, bol som oveľa prísnejší. Človek je tesne po štúdiu nabitý vedomosťami z literatúry a postupmi, ktoré by mal dodržiavať. Ale život sa neriadi predpismi, poučkami, zákazmi či príkazmi. Každého pacienta treba posudzovať individuálne a hlavne v ňom vidieť človeka. Považujem to za dôležitejšie ako len liečiť. Návšteva každého jedného pacienta v ambulancii mi vždy niečo prinesie, nehovoriac o rekondičných pobytoch, ktoré s nimi roky absolvujem. To nie je edukácia len pre nich, ale aj pre mňa. Vždy sa od nich dozviem niečo nové, zaujímavé, čo by som v literatúre márne hľadal. Je to mozaika skúseností, ktoré mám od samotných pacientov a ktorými môžem pomôcť ďalším s podobnými problémami.

 

Pacientom ste telefonicky k dispozícii kedykoľvek. Neruší vás to?

Irituje ma jedine to, keď mi volajú domov pacienti, alebo ich rodičia, aby sa objednali na kontrolu. Na to slúži pevná linka v ambulancii, kde mám k dispozícii objednávací zošit. Ale keď ide o naozaj vážnu vec, je mi jedno, kedy mi zavolajú, nech je to aj o polnoci. Nedávno mi zazvonil mobil dve hodiny po polnoci a ozval sa môj 17-ročný pacient so slovami, že si ide zobrať život. Bol o tom presvedčený a pevne rozhodnutý. Telefonoval som s ním štyri hodiny a, chvalabohu, som ho od toho hrozného činu odhovoril. Odvtedy sme sa už dvakrát stretli a on je, našťastie, v poriadku. Pochopil, že by bol spravil katastrofálnu vec. Ráno po tom náročnom telefonáte som prišiel do práce ako mechom udretý, ale neľutujem ani jednu sekundu z prebdeného času. Zachrániť mladý život je dôležitejšie ako pár hodín spánku.

 

Kto vás v prístupe k liečbe sklamal viac. Deti, či rodičia?

Mám zásadu, že v ambulancii komunikujem s deťmi a nie s rodičmi. Niekedy mám pocit, že nie úplne všetci rodičia to chápu. Mnohí sú zvyknutí hovoriť za svoje deti. Ale odkedy mi je dieťa schopné odpovedať na otázku, komunikujem s ním. Samozrejme, dvojročné dieťa toho veľa nepovie, ale aj v ich prípade sa snažím o kontakt. Touto komunikáciou je vzťah s detským pacientom bližší. Nikto, vrátane mňa, sme v detstve neboli anjelikmi a často sme si mysleli, že sme lepší ako rodičia a snažili sme sa ich obalamutiť. Takže keď si dieťa vymýšľa a píše si do denníka diabetika výmysly, naoko sa nahnevám, ale viem, že deťom je podobné správanie vlastné. Ale som veľmi sklamaný a nahnevaný, keď zistím, že pri výsledkoch v denníku dieťaťa klame jeho mama či otec. To naozaj neviem pochopiť. Ide predsa o dieťa a jeho zdravie.

 

Ako lekár, pedagóg a šéf občianskeho združenia nemáte veľa voľného času. Ako trávite voľné chvíle?

Svoj voľný čas trávim veľmi často so svojimi pacientmi. Už v roku 1988 sme založili cez Zväz záujmových združení organizáciu DIADOR. Po r. 1990 sme ako hotová organizácia vstúpili do Zväzu diabetikov Slovenska, ale pre rôzne nezhody sme potom vystúpili a dodnes sme samostatným občianskym združením. Dvakrát do roka organizujeme liečebno-rekondičné pobyty – tábory, už dvadsať rokov zabezpečujeme cyklus edukačných besied o diabete, robíme rôzne športové podujatia, napr. splav Dunaja či Športový deň Diadoru, deň na korčuliach, bicyklový výlet, paintball alebo bowling. Populárne sú celoslovenské predajné výstavy potravín a výrobkov vhodných pre ľudí s diabetom.

 

Ako hodnotíte liečbu diabetu z pohľadu troch desaťročí?

Pokročili sme veľmi výrazne dopredu, aj keď princíp liečby zostal nemenný, liečebné možnosti sú neporovnateľné. Kedysi strávili novo manifestovaní pacienti v nemocnici dva mesiace, teraz sú to maximálne dva týždne. Máme glukometre, kvalitnejšie inzulíny, zjednodušila sa aplikačná technika. Pre pacienta je najdôležitejšia edukácia. Vždy im treba niečo nové vysvetliť a poradiť. V porovnaní s minulosťou máme menej vážnych komplikácií a hoci stále je ich veľmi veľa, možnosti ich diagnostiky pokročili.

 

Jedným z pokrokov v medicíne sú technické možnosti. Využívate počítač?

Napriek tomu, že nie som veľký zástanca počítačov, prenikli aj ku mne. Snažím sa však techniku využívať len do tej miery, aby mi pomáhala pri liečbe a nenarušila zároveň vzťah s pacientom. Medicína je humánna disciplína a tou by mala naďalej zostať.

 

Do akej miery je slovenská diabetológia porovnateľná so zahraničím?

V rámci nedávno publikovaného hodnotenia dopadlo Slovensko v starostlivosti o diabetikov katastrofálne. Mám však dojem, že štatistiku robil buď človek, ktorý nepozná pomery na Slovensku, alebo to bol zámer, že bývalé postkomunistické krajiny skončili na posledných miestach. Dovolím si tvrdiť, že vďaka samostatnému odboru diabetológie a vďaka špecialistom diabetológom je starostlivosť o pacienta na výbornej úrovni. Možno by bol dokonca potrebný dvojnásobný počet špecialistov, pretože pacient čaká pred ambulanciou veľmi dlho. Tiež by som sa prihováral za zvýšenie počtu finančne hradených testovacích prúžkov ku glukometrom. Najmä malým deťom sto prúžkov na mesiac nestačí. V tom, na čo majú naši pacienti nárok, sme na tom síce lepšie ako Taliani alebo Chorváti, no na Škandináviu nemáme. To je raj v oblasti diabetológie. Ak tamojší lekár pacientovi predpíše na mesiac 300 prúžkov do glukometra, poisťovňa mu to zaplatí.

 

Zmenilo sa nejako postavenie pacienta v liečebnom procese?

Postavenia pacienta v rámci liečiteľského tímu sa úplne zmenilo. Dnes je na pacientovi 70 percent liečby a my mu radíme, keď sa dostane do úzkych. Je to jednoznačne dané tým, že sa stále kladie vyšší dôraz na edukáciu. Určite sa raz nájde príčina, ktorá nám povie, prečo vzniká cukrovka 1. typu a bude sa liečiť iným spôsobom, ako len podávaním injekcií inzulínu. Pevne verím, že to bude čoskoro.

 

Čo by malo byť pre štát dôležité z pohľadu diabetológie?

Ak sa pozrieme na diabetológiu z hľadiska ekonomiky, bolo by dobré, aby si kompetentní uvedomili, že čím viac investuje štát do liečby na začiatku, ako napríklad viac prúžkov do glukometra či inzulínové pumpy od začiatku liečby, tým sa veľmi veľa ušetrí v budúcnosti. Diabetológia je nákladný odbor. Keď sa budú pacienti dobre liečiť, nebudú trpieť obezitou, kardiologickými ochoreniami, neobjavia sa u nich chronické komplikácie cukrovky, tak sa veľmi veľa ušetrí. Veď liečba pacienta s diabetickou nohou alebo dialýza je extrémne drahá.

 

Diabetológovia dlhodobo upozorňujú na to, že edukácia nie je docenená.

Kompetentní si stále neuvedomujú, že edukácia je najpodstatnejšia z celej liečby. Pacienta je potrebné neustále edukovať a stále mu odovzdávať nové poznatky. Zoberme ako príklad len diétu. Kedysi mohli ľudia s cukrovkou jesť ako prílohu k mäsu len zemiaky. Dnes majú zo stravy vylúčené iba voľné cukry. Dokonca aj tie sú povolené v rámci reálneho množstva. Zmeny sa týkajú každého aspektu režimu a pacientov treba o nich pravidelne informovať.

 

Pred tromi rokmi ste získali ocenenie Ministerstva zdravotníctva a najnovšie ste víťazom ankety Top lekári v odbore diabetológia. Ako to vnímate?

Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to neteší. Samozrejme, mám z toho radosť. Každého, kto sa niečomu venuje s vervou, poteší, keď to niekto ocení. Ale nepatrím k zberačom titulov a svoje ocenenia nepreceňujem. Viem, čo by som ešte mohol zlepšiť a v čom mám nedostatky.

 

Nepijete alkohol, nefajčíte, nesladíte. Ovplyvnila vás vaša práca a zásady režimu vašich pacientov?

Vidieť ma s pohárikom alkoholu je rarita. V tomto nebola rozhodujúca medicína a moja práca lekára. Je to dané domácim prostredím, v ktorom som vyrastal. Ako mladý som síce trochu, tak frajersky, fajčil a keďže mama cítila, že smrdím cigaretami, povedala mi, že z toho nie je nadšená, lebo doma nikto nefajčil. Napriek tomu mi navrhla, aby som si zapálil radšej doma než tajne na rohu našej bytovky, kde ma vidia susedky a potom jej chodia žalovať. Myslím, že jej prístup zabral, pretože som s cigaretami nadobro prestal. Čo sa týka sladenia, pri organizovaní detských táborov som sa naučil nesladiť žiadny nápoj – čaj, kávu, ani kakao. Nikdy som neprijímal obrovské množstvo sladkostí, aj keď bez problémov zjem zákusky v normálnom množstve.

 

S vašimi pacientmi ste spokojný? Aký ste vy ako pacient?

Je ťažké byť spokojný. Taký budem až vtedy, keď budú mať všetci výbornú kompenzáciu cukrovky, či možno až vtedy, ak budú všetci zdraví. V tej situácii rád prijmem post nezamestnaného. A čo ja ako pacient? Predtým, ako prišiel zákon, že je potrebné absolvovať preventívne zubné prehliadky, tak som ich veľmi úspešne negoval a chodil som k zubárovi len vtedy, keď ma začalo niečo bolieť. Keď mám však nejaké akútne ochorenie, som úplne vzorný pacient, pretože dodržiavam presné pokyny. Keď mi moja lekárka odporučí chorobu vyležať, naozaj poctivo ležím. Naposledy to boli celé dva týždne.

 

Máte nejaké pracovné krédo, ktoré uplatňujete v živote?

Áno – niekoľko. Tvrdím, že diabetes nie je choroba, ale len stav organizmu, keď nevie spracovať jeden druh cukru. V ostatnom sú deti i dospelí s diabetom absolútne zdraví, pretože podávajú rovnaké, ak nie aj lepšie fyzické a psychické výkony ako ich rovesníci. Diabetes považujem za chorobu až vtedy, keď sa objavia niektoré z chronických komplikácií. Druhým krédom je, že cukrovka sa nikdy nesmie stať centrom života mojich pacientov. Život musí byť prvoradý! A tretie, čo hovorím pacientom – máme iba dve možnosti. Buď porazíme cukrovku my, alebo ona porazí nás.

 

Čo vás dokáže najviac potešiť?

Pre mňa je najkrajšou odmenou, keď majú moji pacienti dobré výsledky, keď zmaturujú, sú úspešní v práci, keď si založia rodinu, narodí sa im zdravé dieťa, ale radosť mám aj vtedy, ak sa podaria podujatia Diadoru a tiež keď sa v živote darí mne a všetci moji blízki sú zdraví.

(jk, mli)

(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 1-2/2013.)

01 - Modified: 2007-03-21 14:38:00 - Feat.: 0 - Title: Pri rozvoji vidieka sa bude brať ohľad na životné prostredie
01 - Modified: 2022-07-22 05:00:00 - Feat.: - Title: Docent Viliam Dobiáš: Prvá pomoc sa nedá poskytnúť zle 02 - Modified: 2015-11-18 22:23:01 - Feat.: - Title: Jaro Franc zvláda extrémnu športovú disciplínu aj s diabetom 03 - Modified: 2015-10-05 22:50:01 - Feat.: - Title: "Aj vďaka diabetu žijem pestrý život," hovorí Miriam Jarošová 04 - Modified: 2015-06-11 07:08:50 - Feat.: - Title: Rada skúšam nové veci, doma mám čítačku inzulínovej pumpy i rôzne druhy puzdier, hovorí Kristína 05 - Modified: 2015-05-12 22:58:01 - Feat.: - Title: Po 9 rokoch viem, ktoré jedlo mi ako pôsobí na glykémiu, hovorí Antónia
menuLevel = 2, menuRoute = dia/rozhovor, menuAlias = rozhovor, menuRouteLevel0 = dia, homepage = false
19. apríl 2024 03:11