Je to ochorenie vyvolané parazitom a prenášané komármi. Ešte donedávna sa malária zvykla spájať so vzdialenými krajinami, alebo vzdialenou minulosťou. Takúto charakteristiku malárie sme si kedysi mohli prečítať v encyklopédii, dnes je však situácia iná.
Pred pár rokmi sa v tlači objavila prekvapujúca informácia: Druhy komárov rodu anopheles, ktoré prenášajú maláriu, sa už objavili aj na našom území. Riziko nákazy zatiaľ podľa odborníkov nehrozí. Problematika malárie je však závažná pre našich občanov z hľadiska turistiky a pri pomoci rozvojovým krajinám. V ostatných rokoch sa počet prípadov malárie importovaných do Európy počíta na 10 tisíc prípadov ročne. Z toho asi 100 osôb ročne na maláriu zomrie, čo svedčí o závažnosti ochorenia.
Bola tu už dávno
Ochorenie pripomínajúce maláriu bolo spomínané už pred viac ako 4 tisíc rokmi. Príznaky ochorenia boli popísané v spisoch starovekej čínskej medicíny. Malária sa objavila aj na iných územiach. V 4. storočí pred Kr. sa rozšírila v Grécku, popisuje ju aj slávny lekár Hippokrates. Pôvod choroby nebol známy, až v lekárskom traktáte Sanskritu boli popísané symptómy horúčky malárie a boli pripisované uštipnutiu určitým hmyzom. Malária bola pravdepodobne jedným z dôvodov neúspechu ťaženia Alexandra Macedónskeho do Indie a podstatnou príčinou zániku Rímskej ríše. Spolu s inými chorobami spôsobovala početné straty na životoch.
Prínos vedcov
Oficiálne sa za objaviteľa pôvodcu malárie uvádza francúzsky lekár, bakteriológ a parazitológ Charles Louis Alphonse Laveran. Ako prvý identifikoval v krvi choroboplodné zárodky malárie, no v čase keď ich objavil, v roku 1880, sa ešte nevedelo, ako sa dostávajú do krvi ľudí ale aj zvierat. Neskôr, v roku 1907, za túto prácu získal Nobelovu cenu. V súvislosti s objavom je potrebné uviesť aj ďalšie mená, a to Angličana Ronalda Rossa, ktorý slúžil v Indii ako vojenský lekár a Taliana Giovanni Battista Grassiho, ktorý sa po štúdiu medicíny zaoberal maláriou, v tom čase asi najvýznačnejším zdravotníckym problémom Talianska. Že pri tom hrajú úlohu komáre, to bol predpoklad len jednotlivcov, no nebol dokázaný a ani sa mu neverilo. Objavenie malárie bolo bohaté na dramatické momenty. Grassi sa rozhodol urobiť pokus k potvrdeniu prenosu malárie komármi na sebe. O pokuse píše: Keď som začal skúmať problém malárie, pokladal som za potrebné urobiť pokus na človeku. No nemohol som prekonať odpor, čo vo mne odjakživa vzbudzoval, aj dodnes vzbudzuje, pokus, ktorý niekomu môže poškodiť zdravie. Preto som sa rozhodol, že prvý pokus urobím na sebe...
Komáre v spálni
V septembri 1896 dal v nemocnici pre chorých na maláriu nachytať komáre, priniesol ich domov a vypustil ich vo svojej spálni. Urobil opatrenia, aby sa komáre nemohli dostať do ostatných miestností. Keďže sa medzičasom presvedčil, že sa choroba dá v začiatkoch potlačiť, rozhodol sa aj pre pokusy na dobrovoľníkoch. Lekári v iných krajinách sa o týchto pokusoch dozvedeli až neskôr a tak môžeme menovať celý rad lekárov, ktorí sa odhodlali na podobné experimenty ale so zlým koncom, ochoreli na maláriu. Takto dopadol Rossov priateľ Manson, ktorý už v roku 1877 pitval komárov, mŕtvych chorých ľudí a zvieratá. Koncom roka 1894 bol presvedčený, že vie všetko o malárii, čo chcel aj experimentálne dokázať. Potreboval tristo libier, aby mohol podniknúť cestu do trópov na ukončenie vedeckého výskumu a prinesenie posledných dôkazov. Ale Kráľovská lekárska spoločnosť návrh zamietla. Aj keď bol veľmi sklamaný, nezanevrel na vedu a porozprával všetko čo vedel mladšiemu Rossovi, ktorý žil v trópoch a mohol maláriu študovať na mieste, čo jemu v Londýne osud odoprel.
Posadnutý výskumom
Na Mansonov podnet potom došlo ešte k ďalšiemu veľkému pokusu lekárov na vlastnom tele. Prehovoril svojho syna, ktorý bol tiež lekár, aby sa dal bodnúť komármi, ktoré infikovali v Ríme maláriou. Súčasne sa tomuto pokusu podrobil aj iný mladý lekár. Ochoreli po príslušnej inkubačnej dobe na maláriu. Pokusu sa už mohli zúčastniť bez obáv, pretože už bol známy chinín, liek, ktorým sa čerstvá malária dá bez následkov vyliečiť.
Manson bol výskumom tak posadnutý, že každému pri stretnutí o ňom rozprával a snažil sa ho presvedčiť. Za to dostal prezývku „komárový Manson“. Samozrejme, nikto ho nebral vážne. Keď počul, že ho niekto za chrbtom ohovára a ťuká si na čelo, otočil sa a vyplazil na neho jazyk.
Uznania sa mu dostalo až na konci života. Založil slávnu Londýnsku školu tropického lekárstva, a keď roku 1922 zomrel, bol tam už uznávaným a váženým pánom profesorom.
Všetky Mansonove pokusy veľmi pomohli Rossovi k dokázaniu prenosu choroby z infikovaných pacientov na komáre, za čo dostal v roku 1902 Nobelovu cenu. Manson však cenu nedostal – bol predsa „praštený“.
Hrdinstvo v mene výskumu
V súvislosti s maláriou je potrebné uviesť aj odvážny čin asistentky hamburského Ústavu tropickej medicíny. Výskum malárie bol v plnom prúde a na overenie niektorých výsledkov sa rozhodol profesor Martini zo spomínaného ústavu vykonať ešte niekoľko experimentov. Z Viedne si dal poslať infikovaných komárov, no musel náhle odcestovať a dokončením pokusu poveril svojho asistenta. Komáre však začali hynúť a po niekoľkých dňoch ostal len jeden. Pracovníci boli nešťastní, pretože poznali hodnotu komárov a dôležitosť pokusu. Preto sa Martiniho asistentka Gertrúda Vollmerová rozhodla urobiť pokus na sebe. Položila si komára na rameno a nechala ho nacicať sa krvi. O niekoľko dní dostala triašku a horúčku, ohlásila sa malária a tým sa dokázalo, že očkovaná malária nestráca na infekčnosti ani pri prenosoch choroby z infikovaného človeka na komára a opačne. Pre kliniku mal tento pokus rozhodujúci význam. Čin asistentky patril k tým, za aké cisárovná Mária Terézia udeľovala najvyššie vojenské vyznamenanie Monarchie, nazvané podľa nej – dobrovoľné, uvedomelé hrdinstvo. Podobné pokusy sa robili prakticky až do roku 1928, kedy sa definitívne potvrdili všetky formy prenosu, inkubačná doba aj spôsob ochrany proti malárii.
Liek prvej voľby
Aj vývoj liekov na liečenie malárie má zaujímavú históriu. V Číne ešte v 2. storočí pred Kr. bola v lekárskych spisoch popisovaná rastlina Oinghao, účinná na liečenie malárie. Dnes vieme, že sa jedná o Artemisiu annua – Palinu ročnú. V roku 1971 čínski vedci izolovali z nej aktívnu látku - artemisinin, ktorá je dnes potencionálnym a účinným liekom hlavne v kombinácii s inými liečivami. Lieky s touto látkou sú v súčasnej dobe odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) ako lieky prvej voľby na liečbu malárie.
Chinín zo stromu
V 17. storočí Španieli odpozorovali liečenie malárie výťažkom z kôry stromu Chinínovníka, čo dodnes predstavuje najúčinnejšie a dostupné antimalárikum na svete. Liečivý účinok kôry chinínovníka bol známy už starým Inkom v Peru, o jeho popularitu sa pričinila manželka peruánskeho vodcu Anna del Chinchón, známa svojimi zdravotníckymi aktivitami. Podľa nej rastlina dostala názov. Správy o strome sa dostali do maláriou sužovaného Talianska v roku 1632, no trvalo ďalších 200 rokov, kým sa podarilo vytvoriť plantáže v Indii, na Cejlóne a Jáve. Dnes sa už vyrába aj syntetické antimalarikum s názvom chlorochin.
Ing. Mária Kleňová