Fotí takmer 20 rokov. V jej ateliéri už boli Zdena Studenková, Emília Vášáryová, Michal Dočolomanský, Zuzana Fialová, ale aj Vilo Rozboril, Adela Banášová, Katka Brichtová a mnoho ďalších. Aj preto ju označujú ako fotografku celebrít. Ivona Orešková však fotí aj ľudí, ktorí nie sú verejne známi. Do tejto kategórie patria aj „dia“ osobnosti, ktoré už nejaký ten čas fotí na titulné strany nášho časopisu Diabetik.
Ako vnímaš našich titulkových? Niektorí sú na titulke úplne prvý raz.
Vďakabohu, že sú tu aj ľudia, ktorí robia svoju prácu s nadšením, realizujú sa v nej a nekričia na nás z každej titulky. Títo ľudia sú preto pred objektívom ostýchavejší a trochu bezradnejší. Musím im vysvetliť, v čom spočíva profesionálne fotografovanie. K tomu treba dokonale nalíčenie, vhodne atraktívne oblečenie, ideálne osvetlenie. To všetko robím ja, od fotografovanej osoby potrebujem iba vľúdny vyraz. A to je často to najťažšie.
Ako na teba pôsobia diabetici?
Mám pocit, že sú akčnejší o to viac, čo im osud zobral na zdraví. Vážia si život a viac sa snažia využiť to, čo nám poskytuje. Týka sa to aj ľudí na vozíčku Prejavujú veľkú vôľu žiť, zúčastňovať sa spoločenského života a využívať možnosti realizácie a integrácie, ktoré sa im naskytnú. Sú to skvelí ľudia, majú obohacujúce myslenie, názory a pozitívnu energiu. Treba ich spoznať a rozprávať sa s nimi. Odporúčam to každému, aby si viac vážil to, čo má.
Dajú sa aj vozičkári atraktívne nafotiť?
Áno. Mám veľmi krásnu sériu fotografií paralympijskej medailistky v stolnom tenise Alenky Kanovej. Fotili sme v prijemnom prostredí jej bezbariérového bytu. Fotkami sa pochválila aj na olympiáde. Nebyť toho, že mám ateliér na štvrtom poschodí bez výťahu, mala by som viac takýchto klientov. Preto riešim nový ateliér, aby bol dostupný aj pre ľudí na vozíčku. Aj oni chcú mať kvalitné fotografie.
Fotia sa „normálni“ ľudia ťažšie ako celebrity?
Ľudia, ktorí sú mediálne neznámi, majú z fotenia zážitok. Vidím na nich úprimnú radosť, keď sa zbadajú na fotografii a stotožnia sa so svojím výzorom. Sú na nej prirodzení a také je aj líčenie, ktoré používam. Zvýrazním na človeku to, čo je pekné a zaujímavé. Verím, že sa mi to darí, pretože klienti sa aj dodatočne ozývajú, telefonujú mi alebo píšu sms, tešia sa z pozitívnych reakcii okolia na svoje fotografie, spomínajú na zaujímavo prežitý deň a po čase sa do môjho ateliéru vracajú znovu. Mediálne známych ľudí fotenie často už otravuje a zaťažuje. Denne ich líčia na obrazovky, byť pred kamerou či objektívom je pre nich rutina. Veľakrát musím práve pri nich vynaložiť množstvo energie, aby som ich donútila usmiať sa pri fotení. Nemôžem povedať, že by fotenie celebrít bolo jednoduchšie. Možno rýchlejšie, lebo už vedia o čo ide a ako to prebieha.
Nie všetci, ktorých fotíš, sú práve ideálne foto typy.
Niekedy je zaujímavé fotiť nie práve dokonalú tvár. Pre mňa je to výzva. Hodená rukavica v zmysle „ukáž čo dokážeš“. Nie je ťažké fotiť mladé, pekné a štíhle dievčatá. Môžu sa štylizovať do akýchkoľvek, často aj bizarných póz. Ale keď má niekto svoju profesiu, na fotke chce byť sám sebou, nie je možno už najmladší, nemá najdokonalejšie črty a proporcie, vtedy tomu musím pri fotení trochu pomôcť. Ako, to je už moje tajomstvo... Špekulujem a hľadám vhodný uhol na fotenie. Treba však akceptovať prirodzenosť a profesiu človeka.
Majú menej známi ľudia prirodzenejší výraz ako celebrity s nacvičeným úsmevom?
Ľudia, ktorí sa častejšie vidia na fotografiách v časopisoch, skôr zistia, aký výraz či úsmev im pristane. Každý máme v sebe malinký kúsok narcizmu. Chceme jednoducho dobre vyzerať. Je to v nás, nech robíme akúkoľvek profesiu. Nielen ženy, ale aj muži. Keď sa však väčšina z nás vidí len na amatérskych fotografiách, sme presvedčení o tom, že sme nefotogenickí, nemožní, škaredí. Ja pri fotení hľadám moment, výraz tváre, ktorý mediálne známe osoby už majú na sebe vysledovaný. Každý z nás má úsmev, s ktorým vyzerá najoptimálnejšie. Možno sa zdá, že to veľmi rozoberám, ale niekomu príliš veľký úsmev nepristane, lebo mu vidieť ďasná a menší úsmev zas môže pôsobiť strnulo. Preto treba nájsť ten optimálny, ktorý bude na fotke vyzerať dobre a zároveň prirodzene.
Pózovanie pred fotoobjektívom je pre väčšinu nezvyklá činnosť.
Mnohí prichádzajú strémovaní a so slovami, že sa sami sebe na fotkách nepáčia, že nevedia, čo majú pred objektívom robiť, ako sa tváriť. Ja im vždy s úsmevom poviem: „Tak to ste u mňa na správnej adrese.“ Som na podobné konštatovania zvyknutá. Počas fotenia sa to ale často otočí a ľudí fotenie začne baviť. Keď sa potom vidia na fotografiách a sú spokojní, to je chvíľa, ktorú si vychutnávam. Zrazu mam pred sebou sebavedomejšieho človeka. Iného, aký vošiel predtým do ateliéru.
Okrem fotenia to vyzerá na kus „prípravnej“ práce, ktorý musíš odviesť.
Okrem výtvarného umenia, ktoré som skončila na filozofickej fakulte, som chcela študovať herectvo, psychológiu a žurnalistiku. Dnes všetky tieto profesie využívam pri fotografickej práci. Musím byť psychológom, aby som ľudí uvoľnila. Herečka som vo chvíli, keď im predvádzam pózy, ktoré chcem od nich pred objektívom. Myslím, že som hyperkomunikatívny človek. Ľahko nadviažem kontakt s kýmkoľvek. Hneď v úvode každému vysvetlím, že deň čo deň vítam v ateliéri nových ľudí, takže sa správam ako keby som každého z nich poznala roky. Práca s ľuďmi mi vyhovuje. Nevedela by som robiť izolovane. Som spoločenský človek.
Najčastejšie fotíš v ateliéri. Keby si si však mohla vybrať, či fotiť v interiéri, alebo exteriéri, čo by to bolo?
V exotickom exterieri. Tento sen sa mi už aj splnil. S redakciou ženského časopisu, pre ktorý som desať rokov pracovala, sme boli na exotických cestách, kde som fotila módne kolekcie plaviek, kostýmov, večerných či letných šiat. Stredomorská atmosféra mi vyhovuje, som slnečný, južanský typ. V takomto prostredí sa môžete jednoducho točiť na päte a vždy budete mať vhodné pozadie na fotenie. Všetko tam do seba harmonicky zapadá. Architektúra, vegetácia i domorodé obyvateľstvo. Či už to bolo Grécko, Taliansko, Portugalsko alebo Kanárske ostrovy.
Zaoberáš sa rovnako ako tvárami ľudí aj fototechnikou?
Technika ma nebaví. Je to pre mňa prostriedok na realizovanie mojich predstáv. Na rozdiel od mužskej časti fotografov, ktorých technická stránka fotografovania fascinuje. Pre mňa je fotoaparát ako štetec pre maliara. Zvolím si taký, aký mi vyhovuje a nepotrebujem ho každú chvíľu meniť len preto, že vyšiel novy, o niečo dokonalejší model. Technické parametre zvažujem len súvislosti s tým, akú veľkú fotografiu treba redakcii dodať, aby bola v požadovanej kvalite.
Kto fotí teba?
Väčšinou ma fotila mama, teraz ma fotí aj partner. Ale v zásade sa nerada fotím, keď už na začiatku vidím nevhodné podmienky ako malá miestnosť, zle svetlo, záber zospodu... už viem, že to nebude dobre vyzerať. Mrzí ma to, lebo viem odhadnúť scénu a teda aj výsledok. Keď fotím ja mimo ateliéru, snažím sa zvoliť najoptimálnejšie svetlo a prostredie. Školím aj svojich najbližších, aby vedeli spraviť dobrý záber, dôležitá je aj kompozícia, o ktorej som doteraz nehovorila.
V čom je tá večne omieľaná fotogenickosť?
Je to v súmernosti čŕt. Súmerná tvár nemusí byť napohľad zaujímavá, ale na fotografii vyzerá dobre. Je to princíp mnohých modeliek. Na ulici ju prehliadneme, ale na fotke vyzerá úžasne. Ako nedostatok sa môžu javiť niektoré príliš dominantné črty. Napríklad je problém dobre nafotiť veľký nos. Pri nesúmerných častiach tváre treba dlhšie hľadať vhodný uhol. Ale dá sa to.
Zaoberáš sa pri tvojom pracovnom nasadení vlastným zdravím?
Našťastie, nemám výraznejší zdravotný problém, aj keď nemám vzorový režim. Ráno sa nepohnem bez kávy, lebo mám nízky tlak. Potrebujem preto ráno istý čas na rozbeh, čo sa v mojej profesii, našťastie, dá. Z jedál mám rada všetko, polievky, cestoviny, ale aj rôzne druhy mäsa. Dedovia z otcovej strany boli mäsiari, asi to mám v génoch. Mastné ani štipľavé mi nerobí problém. Vyrastala som na držkovej polievke a mozočku s ľadvinkami. Teraz u mňa vedie tatársky biftek na mastných hriankach. Jediné, čo nemám veľmi rada, sú sladkosti. Obľubujem však všetko makové. V rodine nebol nikto obézny, takže na stravu mám trochu voľnejšiu mierku, ale s pribúdajúcim vekom cítim, že sa treba krotiť.
Človek by očakával, že partnera spoznáš pri fotení. Našla si ho však v nemocnici.
V tom, že som spoznala súčasného partnera, má prsty vlastne aj vaša redakcia. Moja mladšia dcéra sa narodila s pupočnym pruhom a odporučili mi riešiť tento problém v neskoršom veku. Dlho jej to nevadilo, ale keď začala chodiť do školy, deti sa jej pri prezliekaní smiali, že má smiešny pupok. Pomaly som od nej nič iné nepočula. Pochopila som, že dozrel čas riešiť to. Vtedy som pri fotení jednej titulky pre Diabetik dostala do rúk aj iné odborné tituly vášho vydavateľstva. V časopise Medical Practice som objavila článok MUDr. Jozefa Babalu o jednodňovej detskej chirurgii. Pri článku bola aj malinká fotografia lekára. Pôsobil seriózne a zdal sa mi sympatický. Hovorila som si, že jemu by som sa asi nebála zveriť do rúk svoje dieťa. Vyhľadala som ho a keď sme sa uvideli naživo... bola láska na prvý pohľad. Obaja sme boli rozvedení a po dlhom rozhovore sme zistili, že máme spoločné názory na život a uznávame rovnaké kresťanské hodnoty. Odvtedy sme spolu. To by ako skrátená verzia čitateľom mohlo stačiť.
Tvoj partner je lekár. Odkedy si s ním, uvedomuješ si cez jeho profesiu o niečo viac ľudskú pominuteľnosť?
Samozrejme. Cez jeho profesiu som prenikla do oblasti, v ktorej som sa natoľko nepohybovala. Nie je samozrejmosť narodiť sa dokonalý, nie všetky bábätká majú šťastie byť zdravé, často bojujú o prežitie. Vrodené chyby a ochorenia, ktorým sa Jozef venuje, riadne skomplikujú život rodičom aj deťom. Kto to nezažije, netuší, čo všetko lekári riešia. Možno ako-tak vnímame vozíčkarov, z ktorých boli mnohí na začiatku úplne zdraví. Ale sú ochorenia, ktoré sú vrodené, takže už začiatok, štart do života je ťažký. Preto si niekedy poviem, že riešiť veľký nos a krivý úsmev je v porovnaní s takýmito vecami banalita.
O chvíľu sú Vianoce. Pre niekoho radosť, pre iného stres. Ako ich vnímaš ty?
Na Vianoce by mala byť rodina pospolu. Toho sa držíme a trávime ich aj so súrodencami a ich rodinami u mamy. Je nás vždy veľa, dospelí aj deti. Sviatky si užívame v pokoji a mieri. Darčeky nie sú to najpodstatnejšie. Riešim ich síce na poslednú chvíľu, lebo často sú práve fotografie odo mňa darčekom pod stromček. Mnohé ženy alebo matky s deťmi sa nechajú nafotiť a spravia mužovi či oteckovi album pod stromček, takže mávam pred sviatkami veľa práce. Keď chodím po obchodoch skôr, a niečo kúpim, nedokážem to odložiť a vydržať s tým pod stromček. Keď mám potom pred Vianocami zabezpečiť darčeky naraz pre pätnásť ľudí, je to dosť náročné. V tomto nie som žiaden vzor, ako sa vopred pripraviť. Jedine môžem poradiť niekoľkým bezradným, že pekným darčekom môžu byť aj fotografie.
Aké je vianočné menu u mamy?
Jedlá máme klasické, oplátky s cesnakom, medom a posypané orieškami, šošovicovú polievku, kapustnicu, halászle, vyprážaný kapor a zemiakový šalát, makové pupačky. Toto všetko počas večere skonzumujeme, preto aj z racionálnych dôvodov posúvame termín štedrej večere na skoršiu hodinu. Keď sa potom deti vrhnú na darčeky, vznikne chaos, všade šuští papier a ich nadšenie je úžasné. Deti tieto sviatky prežívajú najintenzívnejšie a najčistejšie. Ja čím som staršia, tým viac sa venujem vlastnej podstate Vianoc, tomu kresťanskému. Samozrejme, nechýba ani modlitba pred večerou a modlitba za tých, ktorí už nie sú s nami a veľmi nám chýbajú. Aj si poplačeme, pretože nás opustili mnohí blízki a milovaní. Vtedy sa utešujem, že sú tu naše deti, ktorým sa treba venovať a ktorým treba dar viery odovzdávať tak, ako sme ho zdedili my od rodičov a starých rodičov.
(jk)
foto: archív Ivony Oreškovej
Zverejnené v časopise Diabetik 12/2008