StoryEditor

Snažím sa o harmóniu medzi divadelnou drámou a bežným životom

04.04.2016, 12:28
Rozhovor s herečkou Editou Borsovou. „Klauni odkrývajú vo mne komediálny rozmer, ale ja sama sa cítim ako dramatická hrdinka s prvkami totálnej komédie. Kiež by som vedela priniesť do môjho života viac pokoja. Som vďačná za svoj život, najmä za divadlo a všetko s ním súvisiace.“

Edita Borsová súkromný archív

Vizitka

Narodila sa 9.1.1975 v Skalici. Vyrastala a základnú školu aj gymnázium absolvovala v bratislavskom Ružinove. Vyštudovala VŠMU a od roku 2001 hosťovala a neskôr získala trvalé angažmá v Divadle Jána Palárika v Trnave. Tu pôsobila 12 sezón a získala niekoľko divadelných ocenení. V roku 2010 dostala ocenenie Dosky za najlepšiu ženskú úlohu v hre Egona Bondyho „Máša a Beta“. Od roku 2014 pôsobí ako herečka na voľnej nohe. V posledných rokoch účinkovala divadle Gunagu v hre „Kill Hill“, v divadle Aréna vystupuje v hre Holokaust, v trnavskom divadle ešte účinkuje v hre „Dobrodružstvo pri obžinkoch“. V Mestskom divadle P.O.Hviezdoslava účinkuje v dvoch divadelných hrách: Sladký život a Koza rohatá. Pripravuje sa na účinkovanie v Moliérovej hre Zdravý nemocný. Od roku 2010 pracuje v občianskom združení Červený nos ako zdravotný klaun. Od roku 2013 učí na VŠMU bábkohercov herectvo. Účinkovala v zahraničných filmoch Frankenstein, Uprising, Resurectione, Smog, Obyvatelia domu. Objavila sa aj v televíznych seriáloch Radio Fresh (postava Tiny), Búrlivé víno (Boženka), Divoké kone (Erika). V súčasnosti sa venuje hraniu počítačových hier, čítaniu kníh a sledovaniu filmov. Rada pečie bezlepkové koláče s brezovým cukrom, vyrába aj s priateľom domáci orechový likér, bazový sirup a rôzne lekváre. Chce sa vrátiť k šitiu, pretože od maminky dostala na Vianoce šijací stroj. Plánuje na jeseň prírastok do rodiny, možno nový psík alebo bábätko. Posledných päť rokov hrá na ukulele.

Aké boli vaše profesionálne začiatky?

Spočiatku som študovala tri roky na Prírodovedeckej fakulte UK odbor biológia a geografia. Toto štúdium som v treťom ročníku prerušila na dva roky, keď ma prijali na VŠMU. Vždy som chcela robiť alternatívne divadlo a vybrala som si bábkoherectvo. Dokonca som kvôli tomu bola aj na prijímačkách v Prahe, ale nebolo jasné, ako by som platila za štúdium, keďže to bolo rok po rozdelení Československa. Od detstva som chodila na tanec, do Ludusu, na husle, potom v puberte pribudla gitara. Počas strednej školy spievala v zbore v kostole Blumentál. Po škole som bola štyri roky na voľnej nohe, hrala som v divadle Gunagu, dabovala, prekladala som z angličtiny v TASR tlačové správy zo showbiznisu. Myslím, že práve vtedy som zaviedla pojem lámač sŕdc do oficiálneho novinárskeho jazyka.

Pred niekoľkými rokmi ste už poskytli časopisu Diabetik rozhovor. Čomu sa venujete v súčasnosti, čím žijete?

Pred dvoma rokmi som odišla z Divadla Jána Palárika v Trnave a už druhú sezónu som na voľnej nohe. To bola naozaj výrazná zmena. Teraz nárazovo mám veľa času a inokedy mi zase nezostáva čas na nič, ale tak som si to priala. Tých dvanásť rokov v divadle ma výrazne obohatilo, ale aj vyčerpalo a prestávalo mi robiť radosť byť súčasťou divadla a kolektívu. Chcela som sa ďalej posúvať ako herečka. Myslím, že tam som svoju misiu naplnila .Nebolo to o mojich kolegoch, ale o tlaku, ktorý som cítila vo svojom vnútri. Minulú sezónu som dohrávala v Trnave este niekoľko predstavení a  v jednom predstavení stale účinkujem. Napriek môjmu rozhodnutiu sa veľmi rada vraciam medzi tých „mojich“ ľudí. Dnes už viem, že ten krok bol správny a prospel mi.

Máte príležitosti objavovať sa aj na televíznych obrazovkách v populárnych a sledovaných seriáloch. V čom je tento druh hereckej práce odlišný od hereckej práce v divadle?

Hlavný rozdiel je v technike hrania. Emócia a pravdivé prežívanie musí byť aj v divadle, aj v televízii. Občas sa divadelným hercom stáva, že na pľaci pri natáčaní hulákajú, pretože sú na to zvyknutí z divadla... Javisko znesie väčšiu emocionálnu expresiu a preto môžu divadelní herci používať výraznejšie herecké prostriedky. Natáčanie je naozaj iný a zaujímavý druh práce. Sledujem prácu amerických aj európskych hercov, ktorí často nemajú takmer žiadnu mimiku a majú len úsporné vonkajšie prejavy. Často nerobia vôbec nič a pritom sú uveriteľní. Takže toto by som chcela dosiahnuť, akýsi vonkajší minimalizmus. Vnútorné prežívanie by vždy malo hovoriť o pocitoch, rozmýšľaní postavy, o situácii, vzťahoch a charaktere postavy.

Viac sa dočítate v rozhovore pre časopis Diabetik 3-4/2016, ktorý je práve v predaji.

menuLevel = 1, menuRoute = dia, menuAlias = dia, menuRouteLevel0 = dia, homepage = true
26. apríl 2024 09:01