30.10.2017, 09:14

Môj životný príbeh

Už je to 11 rokov, presne 22. februára 2006, keď pribudlo do môjho života niečo s čím budem musieť žiť do konca svojho života. Diagnóza diabetes mellitus I.typu.

Môj životný príbeh

Záleží len a len na mne ako so svojim životom naložím, ako sa postavím k novej situácií, či ma to zlomí, alebo naopak posilní.

Nechcený darček

Mala som čerstvých 26 rokov, bola som slobodná, mala som priateľa, prácu, schudla som na 45 kíl, nevládala som chodiť, pila litre a litre vody a čo bolo najhoršie videla som zo dňa na deň horšie a v noci som sa budila na neskutočné kŕče v nohách. Bolo to veľmi, veľmi bolestivé až slzy do očí sa mi tlačili, noha ako kameň stvrdnutá a nevedela som prečo.

Navštívila som v novembri lekára, ale krv mi nezobrali. Veď som bola mladá a teda aj zdravááá... Po pár mesiacoch, keď sa môj zdravotný stav len zhoršoval, prišli na rad odbery a určenie diagnózy. Vtedy začali konečne lekári konať a hľadať liečbu čo najvhodnejšiu pre mňa. Vraj som čítankový príklad pacienta s cukrovkou.

Nasledovali odbery, vyšetrenia, nemocnice a otázky typu: „Vy nemáte deti ?“ Nie nemám, ale veľmi chcem. Dostala som plnú tašku ihiel, glukomer, benzínalkohol, prúžky a návod ako to všetko mám používať. Bola som šťastná: „Aha koľko darčekov som dostala“.

Začiatky s diabetom

Moje okolie čakalo ako to zoberiem ja, čo na to môj priateľ, všetci boli veľmi šokovaný. Bola som prvá v rodine kto ochorel na toto ochorenie. Rozhodla som sa bojovať a postavila som sa k tomu čelom, začala som jesť všetko čo bolo podľa mňa zdravé. Prestala som úplne jesť sladké, koláče, dobošky, cukríky a skúšala som veci určené pre diabetikov tzv. diapotraviny, veci označené značkou dia, údajne vhodné pre diabetikov. No nefungovalo to tak, ako by som si predstavovala a netušila som kde je chyba. Kolegovia vyjedali koláče a ja som sa napchávala nejakými kukuričnými a ryžovými chlebíkmi. V obchode sa mi smiali, či idem zatepľovať dom. Jedla som všetko, čo nebolo sladké, bez pridania cukru a stále bol môj cukor ako Vysoké Tatry. Bolo mi z toho do plaču, snažíte sa a výsledky nikde.

Edukácia v NEDÚ

Našťastie ma lekár poslal do NEDU v Ľubochni a to bolo v tom období pre mňa vykúpením. Konečne som začala pod dozorom kvalifikovaných lekárov prichádzať na to čo som robila zle a prečo moje glykémie stúpali do výšin. Ukázali nám ako sa máme stravovať, upravili nám každému inzulín na mieru, edukovali nás a hovorili nám, aké sú inzulíny, ako pôsobia, aké je dôležité zosúladiť pohyb, prácu, inzulín, oslavy.

Spoznala som tam úžasných ľudí, ktorí bojujú rovnako ako ja s rovnakými problémami, majú rovnakú diagnózu, rovnaké problémy, rovnaké ciele.

Oproti budove v ktorej sme boli ubytované, boli ubytované malé deti, ktoré tie ochoreli na diabetes melitus a rovnako ako nás aj ich učili čo a ako treba, ako sa stravovať a pohybovať.

Manželstvo

Netrvalo dlho a môj priateľ ma požiadal o ruku. Bola som šťastná, ako každá žena. A chcete vedieť aká bola reakcia môjho okolia? On si ťa zoberie iba z ľútosti. Slová niekedy dokážu veľmi, ale veľmi ublížiť a raniť.

A tak som sa môjho priateľa spýtala čo je na tom pravdy. Jeho odpoveď bola, že čakal na moju reakciu, ako sa zachovám a postavím k diabetu. Boli sme spolu šesť rokov a to že som ochorela a postavila som sa k tomu čelom a bojovala som, ho presvedčilo, že je to správne rozhodnutie. Teraz mám milujúceho a úžasného manžela a hneď od začiatku sme vedeli, že chceme rodinu a deti a urobíme preto všetko.

Tak sa aj stalo

Zobrali sme sa v jednu krásnú sobotu 28.4.2007 a v pondelok som išla hneď do nemocnice, opäť som si šla za svojím veľkým snom a cieľom. Prvým obrovským darom je ZDRAVIE a druhým veľkým darom je DIEŤA.

Opäť som prišla do NEDU Ľubochňa, kde sme začali riešiť novú situáciu, dieťa a čo najlepšie hodnoty. Rozhodli sme sa pre inzulínovú pumpu, čo bolo niečo úžasné. S mojimi 50 kilami bolo pre mňa dosť bolestivé každý deň si pichať inzulín 4 krát do dňa. Inzulínová pumpa vyriešila situáciu že som si ihlu pichala už len každé tri dni.

Ľudia sú zvláštni

Je smiešne ak človek, ktorý trpí rovnakým ochorením, si vás obzerá a hovorí: „To čo máte?“ Vravím inzulínovú pumpu, je to super vec, plánujeme rodinu a pre lepšie nastavenie a menej pichania je to najlepšia voľba. Odpoveď ma dorazila: „No ja by som toto v živote nedovolil svojej žene, aby to nosila, veď je to hrozné...“ A iná pani sa ozvala: „Ja by som si to dala len v takom prípade, že by to bolo také malé, že to schovám pod klobúk.“ Pousmiala som sa a povedala: „Vážený pane, ak by som mala na chrbte nosiť 15 kilogramovú kyslíkovú bombu, ktorá mi zachráni život, tak to urobím a budem ju nosiť!“

Niektorí ľudia si neuvedomujú, že naozaj im chcú lekári pomôcť a hľadajú tú najlepšiu cestu. Stavajú sa na zadné a odmietajú pomoc a potom, keď je neskoro, tak si búchajú po hlave. V Ľubochni som spoznala množstvo úžasných ľudí, každý s iným a silným osudom, každý iný životný príbeh a vždy zdvihnutý varovný palec: POZOR! Každý z nás môže skončiť s rôznymi komplikáciami, každý sme strojcom svojho šťastia.

Kamarátka Ewelin

Pre zle kompenzovanú cukrovku prišla krátko moja kamarátka z nemocnice úplne o zrak. Na diabetes ochorela keď mala 6 rokov, jej rodičia sa v tom období rozchádzali. Veľmi ťažko niesla obdobie puberty, žiadne meranie cukru, žiadna diéta. Keby to išlo vrátiť späť, bolo by všetko inak. Možno by dnes videla aspoň troška...

Vždy je najhoršie zmieriť sa s ochorením a prijať ho, pokiaľ sa tak nestane, bojujeme sami proti sebe. Keby ste ju poznali, boli by ste v nemom úžase a údive, koľko má pozitívnej energie, úsmevu na rozdávanie, aj keď to v živote nemá príliš jednoduché... Ewelin má u mňa veľký obdiv a palec hore, naučila ma vidieť veci z iného, lepšieho uhla pohľadu. Toto bol pre mňa vystretý veľký varovný palec, pretože mne ako prvé vždy pri horšej kompenzácií sa zhorší zrak.

Hypo bez výstrahy

Nevzdávala som sa bez boja a snažila som sa udržať si glykémie čo najnižšie, aby som pripravila pre bábätko čo najlepšiu pôdu. Pri hypoglykémiách zo mňa tieklo ako z krhly, studený pot ma zalieval, hlava sa mi točila, až sa mi triasli ruky či pery. Takto to bolo čoraz častejšie až do bodu, kedy som úplne prestala pociťovať príznaky hypoglykémie.

Nevedela som, že môže nastať aj takýto stav: NEUVEDOMOVANIA SI HYPOGLYKÉMIÍ. Bojujem s tým už 10 rokov a moje palce sú dopichané ako sitká, často modré končeky prstov a vtedy mi manžel pomáha a meria mi glykémiu z ucha, nohy, len nech si tie moje sitkové palčeky oddýchnu. Čakala som, že sa to raz vráti a opäť budem cítiť studený pot ako varovný signál, žiaľ nie. Moje telo si zvyklo tak na nízke hodnoty, že 2,9 alebo 1,3 mmol bolo pre mňa úplne v pohode a ešte som sa usmiata prechádzala.

Vytúžené tehotenstvo

A tak som si v rámci svojej bezpečnosti začala dokupovať prúžky do glukometra, pretože to bolo a je jediné riešenie ako prísť na nepriaznivú situáciu a predísť jej.

Napriek všetkému som zostala tehotná, čo bolo super! Moje glykémie sa počas tehotenstva samozrejme menili a v nemocnici mi ich upravovali, ale konečne som mala ideálny tlak, skoro ideálne hodnoty, úsmev na perách.

Šťastie, ktoré som nosila pod srdiečkom, prišlo na svet v marci 2008. Mal 50 cm a 3500 g, bol nádherný, mal dlhé čierne vlasy a v pôrodnici dostal prezývku kométa. Porodila som ho prirodzenou cestou, aj keď ma fešáčik dosť potrápil. Dôležité bolo, že sa nám narodil krásny a zdravý synček Filipko. K nášmu slniečku o štyri roky pribudol bratček Lukáško.

Odpadla som

Život plynul a ja som bola opäť ako na kolotoči. Raz hore, inokedy dole. Môj organizmus vyčerpaný, pretože si stále nechcem pripustiť , že som chorá a chcem sa vyrovnať zdravým ľuďom, všetko chcem stihnúť, všade byť, všetko urobiť a to nejde...

Na detskom ihrisku netuším čo sa presne stalo, len ľudia okolo mňa behali. Bola som celá mokrá od džúsu, za chvíľu prišli červený anjeli a prebrali ma. Mala som takú hypoglykémiu, že si nepamätám nič, vôbec nič. Zrazu len odpadnete a nič. Vy netušíte čo sa robí, všetci v strese behajú, snažia sa pomôcť... Opäť sa našlo zopár zvláštnych ľudí: „Aha ona odpadla, bola taká opitá, že odpadla.“ Viete, čo je cítiť z diabetika v ťažkých stavoch? Acetón.

Bojujem ďalej

Toto je presne stav prečo sa netajím, že mám diabetes melitus. Pretože si život vážim natoľko, že nechcem oň prísť. Chcem bojovať. Stále verím, že raz možno aj tu na Slovensku budú diabetici na tom tak super, že sa cukrovka stane liečiteľná, pôjdeme na nejakú transplantáciu alebo nám dajú nové kmeňové bunky alebo Langerhansove ostrovčeky do pankreasu a naštartujeme ho. Potom si už ľudia nebudú musieť pichať inzulín, veď veda a výskum ide veľmi rýchlo dopredu. Verte keby bola možnosť prihlásim sa do výskumu sama aj keby som mala ísť do zahraničia.

Otázky bez odpovede

Prečo, prečo práve ja? Každý si dávame túto otázku hlavne v ťažkých situáciách. Neraz som plakala, bola zlomená. Naposledy sa mi to stalo keď som bola doma sama s deťmi, manžel v práci. Od úplnej únavy a vyčerpania som opäť zostala na posteli ležať, celá spotená nič netušiaca a už nič nevnímajúca. Prišiel starší syn domov od susedov, kde sa hral a snažil sa mi prihovoriť, prebrať ma a nič. Mladší len chodil okolo a netušil čo sa robí. Filipko zavolal manželovi, strašne mu plakal do telefónu a snažil sa vysvetliť celú situáciu. Manžel samozrejme v strese navigoval čo treba: „Choď zavolať susedov, dajte jej džús, v chladničke je ihla hypokit...“ Nikto ho nepočúval, prišli susedia, volali hneď 112. Na jednej strane telefónu chudák môj manžel, v druhom telefóne 112, plačúce deti, susedia čo behali po našom byte a hľadali med. Môj stav bol taký, že som mala zaseknutú sánku a tak im pani na linke záchrany radila, aby mi natierali ústa medom, aby sa mi postupne začal cukor dostávať do krvi... Prebrala som sa úplne mokrá ako som mnou hovoril pán v červenom.

Milovaná rodina

Na šťastie všetko dobre dopadlo a od vtedy susedia vedia, kde mám GLUCAGEN HYPOKIT a ako ho použiť... Veľmi ťažko sa mi už píšu tieto riadky, ale chcem vám len opísať ako ja a moja rodina bojujeme so všetkých síl a každý deň. Milujem svoju rodinu a veľmi pekne jej ďakujem za podporu a lásku. Milujem každý nový deň a šancu na novo začať, ďakujem za každé ráno, že sa zobudím, ďakujem za nádherné deti a milujúceho manžela.

Chcem pomáhať

Mám rada ľudí, rada pomáham, zdieľam, informujem a možno v budúcnosti budem mať príležitosť pomáhať aj ľudom s diabetom. Mnohí nevedia na čo majú nárok , ako bojovať s cukrovkou, ako sa stravovať, ako si pomôcť pri hypoglykémii, ako pri hyperglykémii, ako je to s pohybom, ako je to s prácou, ako je to s deťmi a rodinou. Viem už, aké sú tipy cukrovky, ako sa líšia, čo pacientom prinesie inzulín, aké má výhody. Nie je to strašiak, pretože ľudia sa ho boja. Dokonca existujú senzory na meranie glykémie, ktoré monitorujú hodnoty cukru v krvi 6 dní v kuse. Existujú aj špeciálne vycvičení psi, ktorý sú schopní zaregistrovať a upozorniť na hypoglykémiu.

Želám vám všetkým čo najlepší život, plný zážitkov a zdravia. Pre diabetikov čo najlepšie glykémie a nech sa im komplikácie vyhýbajú čo najdlhšie. Práve začínam svoj ďalší boj s diabetickou komplikáciou polyneuropatiou. Držte palce.

Vaša Tinka

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.